Božie slovo

NINIVE 2015, 3. nedeľa v roku B

Akým spôsobom si Boh povoláva svojich verných, je niekedy nemálo prekvapivé. O svojej osobnej skúsenosti s Bohom rozprávala 17. 11. 2012 v Bratislave aj Gabriele Kuby, nemecká sociologička, ktorá sa stala katolíčkou za zvláštnych okolností: Keď sa nachádzala vo veľkej manželskej kríze, vtedy ju jedna mladá žena vyzvala, aby sa modlila. A tak si Gabriele kľakla pred sochu Budhu, ktorú mala v meditačnom kútiku a začala sa modliť k indickým svätým. Ako sama povedala, na konci modlitby vedela, že sa stala katolíčkou. Boh si dokázal použiť jednu ženu a sochu Budhu, aby sa Gabriele stala nielen veriacou, ale aby nám dnes odvážne hovorila o novej totalitnej hrozbe povstávajúcej na Európskom kontinente.

Kto pozná príbeh Jonáša, vie, že tento muž dostal od Pána veľmi nevďačnú úlohu – ohlasovať zničenie hlavného mesta Asýrie – Ninive. A keďže to bolo mesto nepriateľské, vedel, že mu tam hrozí veľké nebezpečenstvo, možno až smrť. A tak sa Jonáš vybral opačným smerom. V Joppe nasadol na loď a chcel odplávať snáď až tam, kde dnes leží Španielsko. Lenže Boh sa nedal obmäkčiť ani zastaviť. Keď Jonáša prehodili cez palubu, Pán poslal veľkú rybu, ktorá ho nielen zachránila, ale aj dostala naspäť, odkiaľ sa plavil. Takto dostal jasné znamenie, že tak ako Boh zachránil jeho, môže zachrániť aj 120 000 ninivčanov. Boh priviedol tohto muža k viere akoby „nasilu“ a potom ho použil ako svojho proroka. Jonáš mal ohlasovať len jedno krátke posolstvo: „ešte štyridsať dní a mesto bude rozvrátené“. Ktovie, čo si pomyslel miestny kráľ, ktorý sa tak pýšil úžasným bohatstvom, veľkým vojskom a skvelým chýrom. Možno aj to, že na hraniciach jeho krajiny stojí veľké nepriateľské vojsko, alebo že sa na neho hnevá celé nebo. A tak tento kráľ nariadil celej krajine prísne pokánie a pôst. A Boh sa nad mestom zmiloval, odpustil.

Boh sa chce zmilovať nad každým, kto koná pokánie a je pokorný srdcom. Taký môže prijať Božie kráľovstvo, posolstvo najvyššieho Proroka, Božieho Syna Ježiša Krista. Boh nechce smrť hriešnika… Koľkí hriešnici odchádzajú z Cirkvi len preto, lebo spáchali ťažký hriech. Boja sa prísneho Boha i prísnych veriacich, ktorí niekedy ľahko súdia … Ako Pán Ježiš neprišiel súdiť tento svet, ale ho spasiť, čiže zachrániť, tak aj my sme povolaní do svojho „Ninive“ – v našej rodine, škole, práci či farnosti. Máme volať nielen na pokánie, ale aj rozprestierať siete Božej lásky, aby hlavný Rybár – Boh mohol z temných vôd zachrániť nielen Jonáša, ale každého človeka.

Štyria prví učeníci zareagovali na Ježišovo pozvanie veľmi rýchlo. Ich pravdepodobného učiteľa Jána (Krstiteľa) uväznili a tak Ježiš využil príležitosť. A títo rybári mu uverili. Uverili, lebo mali pokorné a kajúce srdce. Srdce, ktoré môže uveriť, srdce, skrze ktoré môže Boh robiť aj tie najväčšie zázraky. Amen.

VIANOCE 2014

Na Vianoce asi nemáme radi „ťažké“ otázky, ale odpoveď na tú základnú: „Čo sú Vianoce?“ – by sme mali zvládnuť. Niektorí možno odpovedia, že sú to sviatky sentimentu, pocitov, súcitu … Iní povedia, že sa vtedy cítia ako v rozprávke: skalná jaskyňa, rodičia Mária Jozef, dieťa v jasličkách, anjeli, pastieri, králi, možno aj Gruberova Stille nacht, heilige nacht … Niektorých by napadla odpoveď, že Vianoce sú darčeky, ktoré nám rok čo rok nosí Ježiško.
Podľa prieskumu agentúry Median.sk až 70% Slovákov je sklamaných vývojom po novembri ´89. Väčší optimisti sú len tí, ktorí zarábajú aspoň 800 eur mesačne. A čo takí, ktorí zarábajú minimálnu mzdu 352 eur alebo nemajú vôbec prácu? Aké sú Vianoce v takýchto rodinách? Čo robí Vianoce krásnymi a hodnotnými? Peniaze? Rodina?

Odpoveďou veriaceho kresťana by mohli byť takéto, alebo podobné slová: Sú to sviatky Narodenia Pána. Je to oslava Boha, ktorý sa narodil ako malé bezbranné dieťa, aby si ho každý mohol vziať do náručia a privinúť k srdcu. Toto dieťa sa rodí ako prototyp – vzor každého človeka – nový Adam, ktorý vytvára dokonalú jednotu Boha a človeka. Toto malé Dieťa nám ukazuje našu pravú veľkosť. Celkom odkázané na našu ľudskú lásku, ukazuje na nekonečnú Božiu lásku. Lásku spoločného Otca. V Ježišovi sa Boh stáva človekom pre človeka, aby sa človek mohol stať Božím dieťaťom.

Už v jasličkách sa ukazuje jeho kríž. Pozemská cesta pokorného Kráľa vesmíru, neba i zeme. Jeho pokora a život nehovoria o „sladkej“ rozprávke, ale o Herodesovi, diablovi, protivníkoch a kríži! Hovoria o obete, v ktorej dáva svoj život. Ježiško nenosí iba darčeky pod vianočný stromček, ale nám dáva svoj najväčší dar: samého seba ako najväčší dôkaz Božej lásky. Lásky ktorá sa nedá kúpiť v žiadnom obchode a za žiadnu cenu (menu). Cenou tejto Ježišovej lásky je jeho obeta na kríži.

Z našej strany máme na nej účasť vierou. Tou vierou, ktorá nás dnes priviedla k Betlehemským jasliam, k tomuto oltáru, aby sme aj dnes boli svedkami jeho Narodenia. Kristus sa stáva chlebom, domom chleba ( בית לחם ). Nemusíme putovať 3500 km, aby sme sa dostali na miesto jeho Narodenia. Každá sv.omša je Betlehemom, v ktorom sa mocou Ducha Svätého a sviatostnou mocou kňaza chlieb a víno stávajú Telom a krvou Ježiša Krista. Vo Sv. prijímaní, Eucharistii si ho môžeme zobrať zo sebou do našich domovov a tam ho neustále adorovať (klaňať sa mu) vo svojom srdci. Každá sv. omša, nielen vianočná, nech sa stane našou poklonou tomuto Dieťaťu.

A tak si dám odpoveď na otázku: Ako ďaleko je od Betlehema a tohto zázračného Dieťaťa moje srdce? Kde je Betlehem mojej radosti, šťastia a pokoja?

Čo som priniesol malému Ježišovi ako dar? Alebo som prišiel s prázdnymi rukami?

Priniesol som mu buď svoju pýchu, „výsledky“, bohatstvo, alebo svoju pokoru, možno hriechy a úprimnú vieru?

A tak sa ti tu klaniam môj malý, ale vznešený Spasiteľ. Klaniam sa ti vo svojom možno ubolenom, osamelom srdci, ktoré sa chce stať mojím malým darom tvojej nekonečnej láske. Buď pozdravené Dieťa, v ktorom je tajomne ukrytá vznešenosť a krása celého stvorenia, ako aj môj pravý obraz Božieho dieťaťa. Preto ti aj ja dnes tak tvoja Matka Panna Mária hovorím svoje „Staň sa vôľa tvoja“ i Velebí moja duša Pána … Vďaka tvojej nežnej láske môžem nanovo objavovať v Betleheme sv. omše tajomstvo i poslanie môjho života, ktorým je s láskou slúžiť Bohu i mojim bratom. Amen.

Ako náš Kráľ … Krista Kráľa, rok A

Nie je vždy jednoduché kázať na rovnaké liturgické sviatky. Kazateľ sa môže čiastočne spoliehať na to, že si veriaci z minuloročnej kázne všetko nepamätajú, ale nemal by zabúdať najmä na milosť Božieho Ducha a Božie Slovo!
Osobnosť Ježiša Krista sa nám v evanjeliách niekedy zobrazuje na prvý pohľad rozporuplne. Skutočnosť je však oveľa väčšia a dôležitejšia, najmä z pohľadu rozporuplného človeka. Kristus prišiel túto nejednoznačnosť, „nedefinovateľnosť“ človeka poznačeného hriechom uzdraviť. Preto nám ho evanjeliá predstavujú ako dieťa narodené v maštali, ako dieťa, ktoré v náručí Matky uteká pred krvilačným kráľom Herodesom a potom ako jednoduchého tesára v Nazarete. V určitom veku sa navzdory všetkým predpokladom Ježiš stáva učiteľom, lekárom, kňazom, prorokom, ba aj niekým väčším – Synom človeka.
Aj umelci všetkých čias a rôznych umení ho zobrazujú rôzne: raz ako romantického, inokedy hroziaceho, potom takmer neviditeľného, neosobného. Je nám taký podobný a zároveň iný – podobný vo všetkom okrem hriechu a iný v spôsobe života.
Je v našej prirodzenosti, že túžime, aby nám bol čo najviac podobný, aby sa módne obliekal, mal moderné záľuby i životný štýl… Je však možné, aby sa Ježišova „podoba“ zopakovala v miliardách veriacich? Ak veríme tomu, že sa on stane podobný nám, prečo by On niečomu podobnému nemohol veriť tiež?
Božie slovo nám ho predstavuje ako Syna človeka, ktorý sa neprišiel dať obsluhovať, ale aby nám slúžil. Aj preto je jeho život tak málo ľudsky – podľa nás – taký nepravdepodobný a ťažko napodobniteľný.
Prišiel na túto Zem, ako skrytý a zároveň jasný kráľ … Hoci jeho kráľovstvo nie je stadiaľto, predsa v ňom bolo stvorené všetko na nebi i na zemi, on je pred všetkým a všetko v ňom spočíva. Jeho poslúcha každá galaxia, hviezda, planéta, hmota a vesmírna sila. On je počiatkom všetkého čo je a udržuje to v bytí.
On je kráľ, ktorý so svojim kráľovstvom nechce vstúpiť do sveta detských rozprávok alebo poučných „fantasy“. On nechce lietať vo vesmíre ako neosobná sila, ktorá zapaľuje a zhasína hviezdy.
Ako Syn človeka a syn Boha sa rozhodol vstúpiť v ľudskom tele na najdôležitejšie miesto v celom jeho Vesmíre – na našu Modrú planétu, ktorá nezadržateľne vstupovala do červeno-čierneho tieňa smrti. Zostúpil, aby na nej, tak ako na celom svojom ostatnom stvorení zanechal svoj rukopis- podpis Lásky. A tak sa mu náš krehký „Diamant“ stal nielen dočasným pozemským domovom, ale raz sa mu stane aj kráľovským palácom a trónom, kde predtým oddelí ľudské bytosti na tých, ktorí hoci ho nevideli, predsa milovali a na tých, ktorí ho nevideli a nestáli ani o neho ani o jeho lásku, ani o druhých.
Ukáže sa vo svojej sláve. Nie, ako jeho falošní imitátori preoblečení v šatách klaunov, hercov, v politických tričkách či úhľadných sakách.
Do svojho kráľovstva pozve tých, ktorí ho spoznali ako dobrého a starostlivého Pastiera, ktorý za „svoje“ obetoval svoj život. Nebál sa zostúpiť do pažeráku smrti, aby ju mohol zvnútra definitívne poraziť.
V jeho kráľovstve bude miesto pre tých, ktorí milovali nielen jeho, ale aj jeho bratov, ba dokonca aj nepriateľov, hriešnikov, odsúdených a odvrhnutých … Bude tam miesto pre tých, ktorí ho videli a spoznali vo sviatostiach, Slove, ale najmä Svätej omši, ktorá je neustálym sprítomnením a zjavením jeho lásky. Tej lásky, ktorej slúži Vesmír, ba pred ktorou sa musela skloniť aj sama smrť s temným a nešťastným kniežaťom zla a temnoty.
On je kráľ, ktorý prišiel, prichádza a bude prichádzať zo svojím kráľovstvom do našich rodín, škôl, na pracoviská, do farností a predovšetkým smädných ľudských sŕdc. Tých sŕdc, ktoré neplačú za minulosťou, ktorú nemôžu zmeniť, ale s nádejou a posilnené jeho láskou hľadia do novej budúcnosti.
Kristus – Kráľ neprišiel vyriešiť globálne problémy ľudstva, ako sú ekonomická, finančná, alebo sociálna kríza, alebo globálne otepľovanie. Prišiel vyriešiť problémy každého jedného z nás, osobne, jemne, no zároveň pravdivo, dôrazne a s láskou. Jeho kráľovským darom nám bude vzkriesenie, nové telo ( možno aj neutrínové 🙂 ), a večné, nikdy nekončiace šťastie oživované jeho láskou. Amen. Vďaka ti za to, večný Kráľ a Boh. Amen.

Boží denár alebo naše Euro? 25. n. cez rok A

Môžeme si povedať: „Lepšie naše Euro v hrsti ako Boží denár na streche„? Dnešné podobenstvo by sme mohli nazvať „dobrý zamestnávateľ“, alebo „naivný zamestnávateľ“ … Veď keď dnes počujeme hovoriť o tých, ktorí druhým dávajú prácu, väčšinou počujeme iba sťažnosti: Zo strany zamestnávateľov na slabý výkon zamestnancov, zo strany zamestnancov na malý plat a iné.

Zamestnávateľ z Ježišovho podobenstva je zvláštny: Volá do svojej vinice ráno o šiestej, o deviatej, na obed, o tretej popoludní, ba i o piatej večer. Zdá sa, že má skutočne naponáhlo …, alebo je taký naivný, že si myslí, že môže prijať každého? Kde sú nejaké vstupné pohovory, referencie, potvrdenie o kvalifikácii, potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti?! Nároky tohto zamestnávateľa sú minimálne: chcieť pracovať! Ale aj tí, ktorí jedenásť hodín čakali na to, že ich niekto „zavolá“, aby mali obživu pre seba i rodinu, museli mať silnú vieru!

Jadrom posolstva je skutočnosť, že tí, ktorí pracovali hodinu, dostali rovnako ako tí, ktorí pracovali dvanásť hodín. Pán a jeho správca nerobia rozdiely. Akoby motívom odmeny nebola spravodlivosť, ale niečo iné. My sme sa dnes modlili: ty si všetky ustanovenia posvätného zákona zhrnul do prikázania lásky … Je možné, že práve táto milosrdná láska dáva každému, kto pracuje pre nebeské kráľovstvo rovnakú odmenu? A čo s tými, ktorí sú navyknutí na hierarchiu, autoritu? Kde sa zaradia v Božom kráľovstve? Ako sa ponížil Boží Syn, keď sa stal človekom a nechal sa pribiť a usmrtiť človekom na kríži? Nevystačí nám to, keď budeme prijímať denár Božieho milosrdenstva?

Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, volajte ho, kým je nablízku. Hľadajme toho, ktorý hľadá nás. Hľadajme toho, ktorý túži, aby každý pracoval v jeho „božskej firme“. Jemu neprekážajú ani tak naše hriechy, ako skôr naša ľahostajnosť a povrchnosť. Zarmucuje ho skutočnosť, keď človek buduje svoje kráľovstvo, kde nie je miesto pre Boha… To je urážka jeho Lásky.

Toto evanjelium „poslednej hodiny“ je pre nás zdvihnutým prstom, aby sme nesúdili nikoho, veď ani my nepoznáme svoju poslednú hodinu…

Na rozdiel od muža, o ktorom hovorí nasledovný príbeh: Bol zatvorený na Floride v cele smrti. V roku 2004 tam bolo 370 väzňov čakajúcich na smrť. Zoznámil sa s katolíckym biskupom, ktorý ho pripravoval na prijatie sviatostí. Tento muž nebol katolík, ale ho fascinoval príklad Jána Pavla II., pápeža. Rok sa pripravoval, keď zrazu guvernér vydal príkaz na jeho popravu. Deň pred popravou biskup vošiel do jeho cely, aby muž mohol prijať sviatosti. Všetko s okovami na rukách i nohách. Keď biskup povedal slová rozhrešenia, telo muža sa prudko zatriaslo, dokonca začal padať dozadu k zadnej stene klietky, v ktorej práve boli. Strážni, ktorí sa prizerali, užasli. Hovorili, že na chvíľu akoby „zasvietil“. Na druhý deň biskupovi povedal, že Ján Pavol II prišiel k nemu a povedal mu, že Ježiš príde pre neho v okamihu smrti. Niekoľko hodín pred smrťou navštívila väzenie aj matka obete, ktorú tento muž pripravil o život a povedala dozorcom, aby mu odkázali, že mu odpustila a nepraje mu nič zlé. Tento muž dostal toľké milosti v poslednej hodine! Čím si to zaslúžil? Tým, že do poslednej chvíle hľadal Boha a jeho kráľovstvo. Bratia a sestry, to je aj naša úloha – hľadať Boha a jeho milosrdenstvo, túžiť po jeho láske a pracovať na šírení jeho lásky. Amen.

Utrpenie nás posúva vyššie – pohrebná homília

Každý človek túži po šťastí. Dôležitou podmienkou (predpokladom) šťastia je sloboda. V určitých situáciach, ktoré sú nám „nanútené zvonka“ však človek stráca istotu o svojej slobode. Nie nemusíme mať práve odňatú slobodu výrokom súdu za určitý čin, ktorý si zaslúži spravodlivý trest … Aj človek, ktorému je určitým spôsobom nanútená choroba, alebo iný kríž, napriek pochybnosti a prvotnému „prekvapeniu“ môže a má zostať slobodným.

Vo svojom utrpení si totiž kladie vážne otázky o zmysle života, na ktoré pri plnom zdravý nebol čas. Takto sa dostáva k múdrosti života. Človek nie je iba homo sapiens, ale aj – ako hovorí známy viedenský psychiater Viktor E. Frankl, – aj človekom, homo patiens (človek trpiaci).

Básnik Dehmel píše: „Je taká studňa, ktorá sa volá UTRPENIE. Tečie z nej samá blaženosť. Ale kto do nej nazrie, toho ovládne hrôza. V hĺbke tej studne uvidí svoj jasný obraz, orámovaný nocou. Napi sa! A obraz sa rozplynie a vytryskne svetlo.“

Dnešný človek nechce hľadieť do studne utrpenia. Bojí sa blaženosti (šťastia) utrpenia. Nerozumie utrpeniu. Svoju slobodnú vôľu sústreďuje poväčšine na telesnú slasť (pôžitok), ktorá je sebecká. Takto človek zabúda na druhého človeka a v konečnom dôsledku zabúda aj na seba. Zabúda na lásku k blížnemu a lásku k sebe. Žijeme v dobe „vegetatívneho prežívania“, keď život vedome a dobrovoľne stráca zmysel. Nie preto, žeby ho nemal, ale preto, že mu ho my ľudia odopierame. Chceme žiť pozemské „chvála človeku“ a zabúdame na radostnú zvesť (aleluja) Božieho slova – „chvála Bohu“. Zdráhame sa povedať Bohu „Amen“, tak je, nech sa tak stane. A keď poznáme jeho význam, radšej ani neotvoríme ústa.

Nemôžeme aspoň sčasti pochopiť a prijať utrpenie, pokiaľ sa nenaučíme hľadať šťastie mimo seba. Príkladom nám je Ježiš Kristus, ktorý sa stále obracia na Boha – Otca. Dnes sme v evanjeliu počuli jeho modlitbu: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby uzreli moju slávu…“ Ako Ježiš prechádza do tejto slávy? Cez utrpenie a smrť. Premenenie na Vrchu bolo len krátkym nahliadnutím do budúcnosti (prispôsobením, alebo „vystúpením“ z časopriestoru). V realite Ježiš kráča k strašnému utrpeniu a smrti. Ježiš svojím utrpením vykupuje šťastie tých, ktorí v neho veria a uveria v priebehu dejín. Ježiš svojím utrpením vykupuje utrpenie a smrť Božích detí. Jeho láska zalieva oslňujúcim svetlom studňu ľudského utrpenia. Jeho láska premieňa všetko na dobro. Aj utrpenie, aj smrť, aj hriech. Oslňujúca Božia láska, ktorá sa už nedá zastaviť, alebo obmedziť ani časom ani priestorom.

Ak neexistuje skutočné dobro, aký zmysel má žiť? Ak neexistuje nijaké dobro v utrpení, aký zmysel má utrpenie samo? Trpiaci je ako strom, ktorý keď sa „dusí“ v zajatí okolitých stromov, musí rásť rýchlejšie a vyššie. Trpiaci, ktorý hľadí do studne utrpenia s nádejou, môže vidieť svetlo Kristovho vykúpenia a lásky.

Dnes sa málo hovorí o hrdinoch. Svet je priemerný! Hrdina je ťažko pochopiteľnou výnimkou. človek, ktorý sa vzoprel osudu, vystúpil z priemernosti, vzoprel sa systému pomaly transformujúcemu sa na Matrix, aby ukázal, čo dokáže skutočná láska.

… toto je cesta skutočnej slobod

Kto si, Pane? – 21. nedeľa cez rok A

O prorokovi Samuelovi Boh hovorí: “ … dorastal, Pán bol s ním, a ani jednému z jeho slov nedal padnúť na zem“ (Por. 1 Sam 3, 19). A tak sa aj ja modlím, aby slovo, ktoré budete počuť, našlo úrodnú pôdu vo vašom srdci.

Zo skúsenosti vieme, že každý strom, ktorý rodí ovocie, má svoju „životnosť“, ako aj ostatné živé organizmy. V knihe Zjavenia sv. apoštola Jána Boh hovorí, že uprostred námestia v nebeskom Jeruzaleme, z oboch strán rieky je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie, každý mesiac … dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravenie národov (Por. Zj 22,2). Týmto stromom života, ktorý nikdy nezostarne a nezahynie je sám Ježiš Kristus a jeho Telo – Cirkev, ktorá ponúka Slovo života a Sviatosti života na posilnenie a uzdravenie do konca našich čias. Aj my sme dnes boli pozvaní a prišli  k tomuto stromu.

V Skutkoch apoštolov (Por. Sk 9, 1-9) máme zaznamenaný príbeh o Šavlovi, ktorý je rozhodnutý zabíjať Pánových učeníkov, no v určitej chvíli, na ceste do Damasku, je odrazu zaliaty svetlom z neba, padá na zem a počuje hlas: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? On povedal: Kto si, Pane? A ten: Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ…

Ježiš sa stotožňuje s učeníkmi, s tými, ktorí v neho veria!

Aj mňa sa dnes, ty, Pane, pýtaš: Za koho ma pokladáte vy?

Kto si, pre mňa Pane? – Historická osobnosť, výnimočný človek, bláznivý snílko, neskrotný provokatér rozhodnutý ísť hoci aj na smrť … ?

Šimon Peter vyrieši tvoj „problém identity“ rýchlo: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“. To bola skutočne učebnicová, teologická odpoveď, tým skôr, že Pán Ježiš odkrýval svoju pravú identitu iba postupne (Por. 10kap. 20 a 23 verš): „Duch vášho otca bude hovoriť vo vás …, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“. Boh je teda Otec, ktorý je náš i jeho – Ježišov Otec … Odpovedá apoštol, ktorého synoptickí evanjelisti menujú ako prvého povolaného. Matúš zaznamenáva jeho chodenie po vode, dnešné ohromujúce vyznanie Ježišovej identity a následné pozdvihnutie na skalu Cirkvi, zdravú zvedavosť vyjadrenú častým kladením otázok, ale aj zahanbujúce zapretie po Ježišovom zajatí a úprimnú ľútosť. Ján evanjelista pripomína zverenie pastierskeho úradu, Lukáš v Skutkoch jeho výnimočné postavenie v prvej Cirkvi. Ježiš postavil svoju Cirkev na výnimočnom vyznaní Petra, ktoré mu zjavil sám nebeský Otec, otec Ježiša Krista i náš.

Ježiš postavil svoju Cirkev na výnimočnej odpovedi Petrovej lásky. Peter sa horlivo učí zostávať v Ježišovej láske, aby Ježiš ostal v ňom. Takto je Ježiš aj dnes prítomný vo svojej Cirkvi, živom organizme, v Jeho Tele, ktoré ani Šavlovia, ani Herodesovia, ani Piláti nemôžu zničiť. Cirkev je živý strom, ktorý svoj život čerpá z nekonečnej rieky Božej lásky. Panna Mária nás pozýva, aby sme vykročili cestou pokory. Tá cesta vedie k poznávaniu lásky jej Syna. Lásky, ktorou je Boh v nás a my v Bohu.

V dnešnej úvodnej modlitbe sme prosili Boha, aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta boli naše srdcia upriamené na nebo. Kde je upriamené moje srdce? Kde je moje „nebo“? Je mojím „nebom“ nejaká materiálna vec, alebo peniaze, alebo nejaká ľudská bytosť?

Napriek svojej povahe je apoštol Peter výborným žiakom v Ježišovej škole a aj preto dostáva výsadné postavenie byť prvým medzi rovnými. Učí sa vyznávať Ježiša nielen perami, ale aj srdcom a nakoniec aj celým svojím životom. Takto Peter postupne poznáva Ježiša ako milujúceho Učiteľa, Pána a Spasiteľa. Ježiš ho učí, že ten, kto v neho verí, ostáva v jeho i Otcovej láske. „Ako mňa poslal živý Otec, a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57). Aj Panna Mária nás pozýva, aby Eucharistia bola životom našej duše.

„Kto verí vo mňa, bude žiť“ (Por. Jn 11, 25a) Ako ja odpoviem na otázku, kto je pre mňa Ježiš? V akého Ježiša naozaj verím?  Amen.

Tvár, na ktorú sa nezabúda … Premenenie Pána r. 2014

„Máme učiteľa, ktorý je „mŕtvy“ muž. Môžeme to všetko zabaliť – rekvizity, plány i ambície… Náš učiteľ sa chystá zomrieť…“ Ako musela klesnúť morálka v tábore Ježišových učeníkov potom, ako im predpovedal svoju smrť! Koľkí sa ho už chystali opustiť? Možno táto posledná Ježišova „jóbovka“ bola poslednou kvapkou rozhodnutia v Judášovom zradcovskom pohári: „Keď to tak veľmi chce, nech to má“. Pán Ježiš použil šikovný ťah, aby získal srdcia aspoň troch učeníkov na svoju stranu. Tí mali na starosti ostatných deviatich – „Zostávame, lebo toto nie je posledné dejstvo“! Príde čas, keď aj ostatní uvidia niečo veľkolepé – Zmŕtvychvstanie.
Ježišova žiariaca tvár bola a je konečnou a absolútnou výzvou našej dôvery. Hoci sa na tváre niektorých nedokážeme ani pozrieť, jeho „slnečná“ tvár je absolútne iná, je IN! Je to tvár Božieho Vyvoleného, tvár víťazného Božieho Baránka. Je to tvár, pri ktorej sa každý môže cítiť dobre, ba najlepšie. Dve veľké postavy Starého zákona mu idú naproti – Mojžiš a Eliáš. Potvrdzujú jedinečnosť Ježišovho poslania. On potvrdzuje splnenie starozákonných proroctiev a Zmŕtvychvstanie potvrdzuje jeho prorocké SLOVO – jeho samého. Keď hľadíme na túto tvár, môžeme vytušiť niečo aj zo svojej budúcej tváre. Tváre, ktorú si už nebudeme zakrývať, práve naopak – ona bude dokonalým zrkadlom našej svätej duše. Premenenie je prísľubom, že náš Pán a Boh, Ježiš Kristus je Prvý a Posledný, Víťaz nad hriechom a smrťou a my môžeme mať účasť na tomto víťazstve úprimnou vierou a svätým životom. Amen.

Boh má vždy prebytok. 18. nedeľa cez rok

Nik z učeníkov asi v ten deň netušil, že sa ich Učiteľ vyberie na pusté miesto, že sa zíde taký veľký zástup a toľko chorých. Všetci už boli poriadne unavení a najviac asi učeníci. Ich poznámka o chýbajúcom jedle bola nanajvýš aktuálna. Ale Ježišova odpoveď ich musela poriadne zaskočiť: „Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť!“ Buď cateringové služby zlyhali, alebo si ich Učiteľ pomýlil s rodičmi? Veď predsa dospelí sú sami zodpovední za „prežitie“. Majú však povinnosť voči malým deťom, zabezpečiť im jedlo. Pre deti je jedlo skutočným darom, niečím, čo si samé nedokážu pripraviť.
Ako deti postupne rastú, uvedomujú si, že pokrm nie je samozrejmosťou, že má nejakú cenu. Rodičia vodia deti po obchodoch, aby si „privykali“ na zákonitosti trhu. To postupne vedie k falošnému presvedčeniu, že všetko sa dá kúpiť: nielen jedlo, ale aj oblečenie, dom, zdravie, Cirkev, láska, Božie kráľovstvo … Takéto postoje nemala väčšina Ježišových súčasníkov, pretože zrejme nikdy nemali „nazvyš“. No v našom svete je to iné. Niektorí podľahli moci peňazí ako svojej hlavnej modle.
Postúpiť od uvažovania o „kúpiteľnosti“ všetkého, k logike obdarovania a „nekúpiteľnosti“, čiže určitej nedosiahnuteľnosti všetkého je náročné.
Keď učeníci hľadali nejaký pokrm, našli medzi toľkým ľudom iba dve ryby a päť chlebov. Všetko ostatné si účastníci stretnutia stihli zjesť. Nemali dôvod myslieť na druhých. Človek v moci hriechu sa vyznačuje aj istou dávkou egoizmu.
Ježišove výrazné gestá a zázrak rozmnoženia pokrmu majú aj poučný charakter: sú veci, ktoré by nemali byť predmetom obchodu, ale daru.
Izaiášovo proroctvo o dostupnosti pitných vôd a vyberaných jedál pre všetkých je napĺňané od Ježišových čias až do konca sveta. Je zrealizované prostredníctvom daru Eucharistie, ktorý Boh ponúka všetkým a má ho dostatok. Dar Eucharistie je potvrdením novej a večnej zmluvy lásky. Eucharistia nám hovorí o nevyhnutnosti myslieť aj na druhých, niekedy až do krajnosti – Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za druhých (Por Jn 15, 13). Vo svete daru sú všetci nasýtení a ešte aj zostane. Prebytok je znakom večnej blaženosti, Baránkovej večnej hostiny.
Pane Ježišu, ty, ktorý si nekonečným darom milujúceho Boha Otca, daj nám mocou Ducha pravdy a Tešiteľa spoznať pravú cenu daru, ktorým si Ty sám v Eucharistii, aby sme sa podľa tvojho príkladu aj my stávali darom pre druhých. Amen.

Boh, alebo zlatá rybka? 17. nedeľa cez rok

Keď sa nás v škole opýtali: „Pochopili ste to všetko?“ – pud sebazáchovy nám napovedal, aby sme odpovedali „Áno“. Keď sa to Ježiš opýtal zástupu, tiež prekvapivo odpovedal „áno“. Aj dnešné Božie slovo nás učí, že pochopiť tajomstvá nebeského kráľovstva nie je celkom jednoduché. Ale pochopiť ich je životne dôležité!
Prvé čítanie nám hovorí o absolventovi kráľovskej akadémie – mladom Šalamúnovi, mladíkovi pripravenom pre Izrael. Pripravený po stránke náboženskej, vedeckej, politickej, vojenskej, umenia a etikety … Keď sa mu vo sne zjaví Pán, kľudne by mohol povedať: Pane, ja som už pripravený, požehnaj ma; a o ostatné sa postarám.
Šalamún však inštinktívne i vierou svojich otcov chápe, že o jedno najviac potrebuje starosť a pomoc Pána – svoje srdce. Daj svojmu služobníkovi chápavé srdce, aby vedel spravovať TVOJ ľud a rozlišovať medzi DOBRÝM a ZLÝM. Tuší, kde je jeho najzraniteľnejšie miesto. Mladý kandidát kráľovského trónu si uvedomuje, že má byť len SLUŽOBNÍKOM pravého kráľa, nie jeho suplovateľ (Boh nemešká alebo nezabúda). Nie sme „majiteľmi“ pozemkov, domov, áut, manželiek, manželov, detí, farníkov… ale iba ich užívatelia a správcovia. Vernosť, dôvera nášmu Kráľovi nás robí skutočne slobodnými. V úvodnej modlitbe tejto nedele sme prosili: „pomáhaj nám tak užívať pominuteľné veci, aby nás privádzali k hodnotám trvácim“ …
Ježišove dve dnešné podobenstvá majú na prvé počutie príchuť „mamony“, ale to iba zdanlivo. Muž, ktorý ako nádenník pracuje na cudzom poli, natrafí na poklad. Pretože to nie je Slovák, ale Žid, zahrabe ho a ide kúpiť toto pole. Pretože je chudák, určite si musí požičať od rodiny a priateľov,aby toto pole mohol kúpiť a potom dlžobu z pokladu splatiť. Keď už má list vlastníctva, ide si hrdo prevziať svoje pole i poklad, je trpezlivý a prezieravý. Iný muž – náročný kupec, hľadá iba veľmi cenné perly. Keď nájde jednu výnimočnú, pýta sa predavača, koľko za ňu chce. Ten mu odpovie: „Že si to ty, tak iba 200 000 EUR“. Muž skoro dostane infarkt, ale ten by dostal aj tak, keby nemal túto perlu …, ide do banky, vyberie svojich 100 000,- na aukcii rozpredá celý svoj majetok a má presnú sumu. Uteká za predavačom a už zdiaľky kričí: „Máš?“ a on odpovie: „Mám“. A po dobrom obchode majú obaja takú veľkú radosť, že si na to aj trochu – prepitujem – vypijú.
Pán Boh túži, aby všetci ľudia žili v jeho kráľovstve ako kráľovskí synovia a dcéry (Pozri si príbeh o Narnii). O tom nám napovedá podobenstvo o sieti, ktorá zachytáva všetky DRUHY (pokolenia, potomstvo). Opäť na konci sveta budú oddelené dobré od zlých.
Pretože niektorí vidia Pána Boha len v úlohe zlatej rybky, alebo supermana. Ako bytosť, ktorú nepotrebujem vždy, ale iba niekedy. Mám totiž svoje poklady a veľmi cenné perly. Aj také, s ktorými by sa možno Boh rád podelil so mnou, ale ja nemusím s Ním…
Ježišove poučné príbehy nám pripomínajú nielen to, čo máme my obetovať pre Boží ľud a stvorenie, ale aj koľko pre nás obetoval On – Boží Syn. Získať poklad alebo perlu nebeského kráľovstva chce čas, sily a lásku. Tak ako nám to pripomína sv. Pavol: … „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“. Amen.

Oáza pre všetkých: Spom. Sv. Joachima a Anny (2014)

Keď sa vás starších opýtam, či ste šťastní, tak mi niektorí možno prikývnete, iní sa na mňa podozrievavo pozriete, či si neuťahujem …
Mať šťastnú starobu – je to utópia, alebo celkom možná realita? Keď sa pozriete dozadu (nie na lavičke:-)), môžete vidieť rôzne chvíle radosti a poviete si: „Tak pre toto sa oplatilo žiť!“ Iní si možno povedia: cítim sa ako prázdna studňa alebo vyprahnutá púšť, na konci zo silami…
Možno ste počuli o encyklike pápeža Františka Evangelii gaudium (Evanjelium radosti), kde pápež píše: Na mnohých miestach sa vytvorila duchovná púšť: je to spoločnosť, ktorá sa buď buduje bez Boha (sekulárna), nepotrebuje ho, alebo ako spoločnosť, ktorá Boha odmieta – je ateistická. Aj rodina sa môže stať vyprahnutým prostredím.
Pápež ponúka radikálne riešenie: Vyjsť zo seba (samého), prekonať strach z napadnutia, prekonať nedôveru, podozrievanie.
Niektorí by chceli Krista iba „duchovného“, bez tela (Cirkvi). Pápež nám hovorí – nemôže byť kresťanstvo bez blížneho, nemôže byť telo bez hlavy … Musíme si dávať pozor na duchovný konzumizmus, ktorý je blízky chorobnému individualizmu. V každom veku musíme vychádzať zo svojich slimačích ulít, – nielen preto, aby sme zakričali na druhého a potom sa stiahli 🙂 …
Veríme a vyznávame: Ježiša Krista, ktorý mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom, stal sa Telom, stal sa „nami“, aby sme sa my mohli stať Ním. Veríme a vyznávame, že potrebujeme potvrdzovať svoj pôvod a cieľ v stretnutí so svojím blížnym v láske a otvorenosti k druhým. Dnes oslavujeme starých rodičov Pána Ježiša: sv. Joachima a Annu, oslavujeme rodinu, ktorá napriek dlhej bezdetnosti nebola nešťastná, nebola uzavretá do seba, ale bola otvorená Bohu a jeho vôli. Oslavujeme starých rodičov, ktorí boli verní svojmu pôvodu, viere tak, že z ich životnej lásky sa počala tá, v ktorej sa počal Život sám. Mária – Panna je skutočnou oázou uprostred púšte nášho sveta, uprostred nej sa nachádza prameň živej vody – Ježiš Kristus, Boží Syn a Spasiteľ človeka. Sv. Joachim a Anna neboli mŕtvou rodinou (bez Boha), ale práve naopak, boli rodinou, v ktorej „dýchala“ Božia láska. Pápež František nás vyzýva, aby sme vyšli z falošnej istoty izolovanosti a otvorili sa osobnému stretnutiu s Kristom, Pannou Máriou a svätými. Oni sú telom Krista, oni sú Cirkvou, oni sú inšpiráciou, povzbudením pre každého i pre naše rodiny Amen.

Hmla alebo slnko? 16. nedeľa cez rok A

Keď podnikáme rôzne túry, občas sa nám „pripletie do cesty“ aj nejaký ten kopec. Máme radosť, keď vidíme ďaleko do diaľky, keď horizont ostro ohraničuje oblohu; sme smutní, keď na vrchole napríklad pre hmlu nevidíme celkom nič. Akýmsi kompromisom je stav oparu, kde sa dá vidieť aspoň niečo. Tak ako túto sobotu (19.07.) bolo vidieť z Veľkého Lopeníka, ako sa v ľahkom opare vznáša jadrová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Bol to našťastie iba klam, horšie, keby to bola skutočnosť :-). Aj Ježiš hovorí o akomsi „opare“ dobra a zla v podobenstve o kúkoli a pšenici. Keď nám niekto povie názov „lolium temulentum“, asi nevieme, že ide o latinský názov buriny kúkoľa. Keď sa pozeráme na vzhľad tejto rastliny, prekvapí nás jej podobnosť so pšenicou. Pochopíme, keď pán z Ježišovho podobenstva povie: „Nechajte oboje rásť až do žatvy“. Vtedajší hospodár nemal poruke buď chemický, alebo biologický postrek, tak ako ten dnešný.
Musel sa spoľahnúť na svoj zrak a Božie požehnanie, keď dozrela pšenica aj kúkoľ, vtedy sa dali odlíšiť podľa vzhľadu klasu. Čakal aj za cenu menšej úrody. Na prvý pohľad to mohlo vyzerať ako hazard, alebo rezignácia, ale bolo to prezieravé.
Tak je to aj s nami ľuďmi. ten, kto sa nám javí ako zlý, nemusí byť aj taký naozaj a niekto iný môže k nám prichádzať ako vlk v ovčom rúchu … Istý kazateľ parafrázoval Ježišove slová: …“keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom“ (Por. Jn 10, 38), takto: „Nemusíte veriť tomu, čo vám hovorím na kazateľnici, verte aspoň mojím skutkom, môjmu životu“. No dnes je človek v takom stave, že už neverí nielen slovám, ale aj skutkom. Hoci je niekedy ťažko rozpoznať dobro a zlo, ten kto neverí skutkom, neuverí ani zázrakom, ani láske! Ako ktosi skepticky poznamenal: „Pravdu má ten, čo má peniaze, alebo moc, alebo médiá …“ Niektorí vieru a lásku iba predstierajú: rodičia, ktorí milujú svoje deti a pritom si budujú kariéru, deti, ktoré milujú rodičov len tak, aby ich „vycicali“ z peňazí, zamilovaní, ktorí sa cez deň zbožne držia za ruky a keď ich nikto nevidí, užívajú si voľnú lásku, manžel, ktorý v práci flirtuje a potom ide s manželkou na večeru, kňaz, ktorý v noci pozerá pornografické stránky a potom mladých poúča o čistote, politik, ktorý predstiera, aký je filantrop, alebo „sociálny“ a inokedy „kŕmi“ finančných žralokov a podobne…
My by sme radi vzali spravodlivosť z Božích rúk a rýchlo „zlikvidovali“ burinu zlých … No kto by tu ešte ostal?
Najväčším filantropom (ľudomilom) je Boh. On nemusí dokazovať, že nesúdi nespravodlivo. „Ty, panovník mocný, súdiš láskavo a spravuješ nás veľmi zhovievavo … po hriechu dávaš príležitosť na pokánie“ (Por. Mudr 12, 13. 16 – 19). On vidí, kto je pšenica kto kúkoľ. Pravda sa totiž dokazuje (potvrdzuje) láskou!
Boh čaká, že sa aj kúkoľ mocou jeho lásky „premení“ na užitočnú pšenicu. V bežnom živote to tak nefunguje, ale Bohu nič nie je nemožné.
Prví kresťania videli ďalej ako my. Videli za horizont. Nevideli iba malé horčičné zrnko, ale aj strom nebeského kráľovstva. Nevideli iba malý kvas, ale aj prekvasené cesto a chutný chlieb. Nevideli iba hmlu „sveta“ ale aj slnko v kráľovstve nebeského Otca. Chceli a rástli rýchlejšie ako kúkoľ okolo nich. Zomierali za vieru a Ježiša, aby z plodov ich skutočnej lásky mohla povstať nová pšenica. Nenechali sa pomýliť ani znechutiť ako niekedy my. Buďme trpezliví a pozorní pri počúvaní Božieho Slova, buďme úprimní pri premene nášho srdca, buďme vytrvalí pri konaní skutočného Dobra, tak budeme aj my slnkom, svetlom pre tento svet. Amen

Posunúť hore